V súčasných konaniach vedených vo veci protisúťažných praktík je PMÚ limitovaný hneď niekoľkými lehotami. Základnou je lehota pre vydanie rozhodnutia, ktorá má v základe 6 mesiacov, ale predseda PMÚ ju môže opakovane predĺžiť celkovo až o ďalších 24 mesiacov. Fakticky tak musí PMÚ rozhodnutie vydať do 2,5 roka od začatia konania. Do toho pristupuje tzv. subjektívna lehota na uloženie pokuty, ktorá trvá 4 roky od začatia konania. V tejto štvorročnej lehote by PMÚ mal právoplatne uložiť pokutu, čo fakticky znamená, že o nej musí stihnúť rozhodnúť prvý stupeň i Rada PMÚ. Aby PMÚ nemohol prešetrovať porušenie ZOHS donekonečna, má stanovenú aj objektívnu lehotu na uloženie lehoty, ktorá je dnes 8 rokov od porušenia (resp. jeho ukončenia pri trvajúcich deliktoch).
Z praxe je vidno, že toto nastavenie lehôt PMÚ dlhodobo nevyhovuje. Priamo v dôvodovej správe k návrhu nového ZOHS argumentuje časovou náročnosťou ekonomických analýz a nutnosťou rozsiahleho zberu dát. Zároveň v tejto súvislosti PMÚ odkazuje na predlžovanie konaní zo strany účastníkov, najmä nepreberanie písomností. Účastníci konania totiž majú dnes na otvorenie správy od PMÚ štandardných 15 dní odo dňa nasledujúceho po dni uloženia správy do schránky (tzv. úložná lehota), než je táto správa považovaná za doručenú a teda vyvoláva s ňou spojené účinky (napr. beh lehoty pre podanie rozkladu). Účastníci konania podľa PMÚ pritom túto úložnú lehotu typicky využívajú a správy skôr nepreberajú. Kombinácia všetkých týchto lehôt tak podľa PMÚ sťažuje efektívne vymáhanie súťažného práva. Z rozhodovacej praxe je evidentné, že PMÚ s dodržaním všetkých lehôt za súčasného využívania úložnej lehoty zo strany podnikateľov skutočne v minulosti neraz bojoval (viď napr. vec ZSSK Cargo, kde sa problému dodržania lehôt v bodoch 19 až 62 detailne venovala Rada PMÚ).
Nie je preto prekvapením, že návrh nového ZOHS v tejto časti prichádza s úpravami. Tie sú hneď na prvý pohľad veľmi významné. Návrh novej úpravy totiž nepočíta so žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia či subjektívnou lehotou. Zostáva tak fakticky jedna relevantná lehota – objektívna lehota na uloženie pokuty. Tá sa navyše s odvolaním na úpravu aplikovanú na úrovni EÚ predlžuje z 8 na 10 rokov od porušenia. Aby toho nebolo málo, PMÚ prichádza aj so skrátením úložnej lehoty na 3 dni.
Odkaz dôvodovej správy na úpravu na úrovní EÚ pritom ukazuje, že navrhovanú úpravu je možné do istej miery považovať za „cherry-picking“. Aj Európska komisia („Komisia“) má totiž nastavenú subjektívnu lehotu pre rozhodnutie v dĺžke 5 rokov. Táto sa síce opakovane pri každom úkone Komisie obnovuje, ale zároveň vytvára primeraný tlak na to, aby Komisia nenechávala prípady dlhodobo spať. Pri procesných porušeniach (obštrukcie pri inšpekcii, pochybenia pri poskytovaní informácií apod.) je Komisia časovo obmedzenejšia, keď má subjektívnu lehotu na uloženie pokuty 3 roky (ktorá je tiež obnovovaná) a objektívnu len 6 rokov.
V neposlednom rade je nutné uviesť, že Komisia tieto (v porovnaní s dnešným slovenským stavom) dlhšie lehoty v praxi nevyužíva len vo svoj prospech, ale dáva v porovnaní s PMÚ významne väčší časový priestor na vyjadrenia aj podnikateľom. Na vyjadrenia k výzve pred Komisiou má účastník konania právo na lehotu minimálne 4 týždne, prípadne viac (v závislosti od zložitosti kauzy a ďalších okolností). Pred PMÚ minimálna zákonná lehota stanovená nie je, pričom PMÚ dáva typicky lehotu 10 pracovných dní (tzn. približne o polovicu menej ako Komisia).
Aj správne konanie pred PMÚ má byť vedené tak, aby bolo rozhodnuté čo najskôr. Časový tlak, ktorý na PMÚ vytvárajú lehoty, je preto správny. Otázkou zostáva, či je súčasné nastavenie lehôt pre PMÚ primerané, aby efektívne dokázal riešiť prípady v správnom konaní. Navrhované nastavenie lehôt však PMÚ podľa nás úplne zbavuje relevantného tlaku a zodpovednosti za rýchle šetrenie prípadov, čo je v rozpore zo základnou zásadou správneho konania. Toto nastavenie tak otáča lehoty proti účastníkom konania a znižuje ich právnu istotu, a to navyše v sankčných veciach, v ktorých môže PMÚ uložiť sankcie až do výšky 10 % z obratu.
PMÚ nie je pre podnikateľov protistranou, ale úrad, ktorý o ich právach a povinnostiach priamo rozhoduje. Je pritom viazaný zákonom, aby sa zabránilo jeho svojvôli, laxnosti a neodôvodnenému predlžovaniu zásahu do činnosti podnikateľov. Práve lehoty sú jedným z najvýznamnejších „strážnych psov“ činnosti PMÚ v tom zmysle, aby dodržiaval zásadu efektívnosti a hospodárnosti konania.
Veríme, že nastavenie lehôt v návrhu nového ZOHS prejde ešte po medzirezortnom pripomienkovom konaní zmenami. Miesto prechodu z kaluže PMÚ do blata pre podnikateľov sa tak ponúka stretnutie niekde v „suchom“ medzipriestore – napr. v podobe úplného prevzatia popísaného systému lehôt podľa pravidiel na úrovni EÚ. V takom prípade by lehota pre PMÚ (aj Radu PMÚ ako druhostupňový orgán) bola určite primeraná pre rozhodnutie (vždy by začala bežať znova od každého nového procesného úkonu), pričom by sa zároveň zachovali dostatočné istoty pre podnikateľov a zároveň by im v praxi PMÚ (ako aj Rada PMÚ) mohol ponúkať väčší priestor na vyjadrenie.
