Žiadosti o informácie sú základným nástrojom šetrenia súťažného úradu. Aj keď ich podstata je zjavná (úrad pošle otázky, adresát odpovie), nie každý si uvedomuje dosah tejto právomoci. Súťažný úrad často požaduje zodpovedanie rozsiahlych a relatívne detailných otázok, čo môže vyťažiť i niekoľko zamestnancov podnikateľa z rôznych oddelení na niekoľko dní alebo dokonca týždňov. Môže sa aj stať, že súťažný úrad pri požadovaní informácií prestrelí, o čom sa pred pár dňami v kontexte kauzy spoločnosti Facebook pekne rozpísal Vláďa Bernard.
Inštitút žiadosti o informácie je pochopiteľne súčasťou smernice ECN+ (čl. 8 smernice č. 2019/1). Z jej textu je pritom očividné, že s nebezpečím prekročenia právomocí sa počíta, keďže sa explicitne vyžaduje primeranosť žiadostí najmä z toho dôvodu, aby adresáti neboli nútení k priznaniu porušenia súťažných pravidiel. Otázkou samozrejme zostáva, ako túto požiadavku primeranosti v jednotlivých prípadoch zabezpečiť.
Inšpiráciu je možné hľadať na úrovni EÚ. Európska komisia („Komisia“) podľa svojej právnej úpravy musí vo svojich žiadostiach veľmi jasne definovať účel žiadosti, čo sa v praxi prejavuje veľmi detailným odôvodnením takej žiadosti. Príkladom môže byť šetrenie Komisie vo veci Qualcomm, v rámci ktorého Komisia odôvodnila požadovanie konkrétnych informácií v pokročilej fáze vyšetrovania rádovo v desiatkach bodov k jednotlivým otázkam. Na Všeobecnom súde jej to pritom veľmi pomohlo, keďže Qualcomm proti žiadosti podal žalobu. Všeobecný súd túto žalobu zamietol a vo veľkej miere odkazoval práve na odôvodnenie Komisie v samotnej žiadosti.
Súčasná právna úprava na Slovensku od Protimonopolného úradu („PMÚ“) definovanie účelu žiadosti nepožaduje. PMÚ tak spravidla ani v praxi nerobí. V úvode akéhokoľvek šetrenia si PMÚ robí všeobecný rozhľad o trhu a súčasnej situácii na ňom, čo je pochopiteľným účelom úvodných žiadostí. PMÚ však po úvodných žiadostiach môže posielať ďalšie žiadosti bez akejkoľvek špecifikácie a vysvetlenia toho, čo je ich účelom (inými slovami, kam sa vo vyšetrovaní posunul a prečo pokračuje/aké má podozrenie atď.). Súčasná úprava pritom adresátom žiadostí neposkytuje prakticky žiadne záchytné body preto, aby bolo vôbec možné primeranosť žiadostí PMÚ v konkrétnych prípadoch posúdiť.
Pri vyššie uvedených požiadavkách smernice ECN+ v spojení s jej základnou zásadou na zabezpečenie práva podnikov na obhajobu sa priamo ponúka konkrétne riešenie opísaného slovenského problému – inšpirácia úpravou na úrovni EÚ a jej zohľadnenie v návrhu ZOHS.
Bohužiaľ sa návrh ZOHS v tomto smere nikam neposúva a zostáva pri súčasnej úprave. Všeobecná časť dôvodovej správy odkazuje na primeranosť v ústavnej rovine. Pre zaistenie primeranosti a možnosti jej posúdenia pri konkrétnych žiadostiach je však podľa nás nutné ísť na úroveň ZOHS a požadovať splnenie kritérií smernice ECN+ priamo v novom zákone a vo vzťahu k žiadostiam. Podobne ako pri inšpekciách by tak návrh nového ZOHS mal upravovať náležitosti žiadosti o informácie, medzi ktoré bude zaradené aj vymedzenie účelu žiadosti. Generálny advokát Nils Wahl v návrhu vo veci HeidelbergCement v tomto kontexte konštatoval, že zásady uplatniteľné na poverenia pri inšpekciách sú analogicky uplatniteľné aj na žiadosti o informácie (bod 33).
Zavedenie rovnakých náležitostí pre žiadosti o informácie ako pri povereniach na inšpekciu a používanie obdobných zásad by podľa nás viedlo nielen k riadnej implementácii smernice ECN+, ale aj zvýšeniu transparentnosti a zlepšeniu kvality komunikácie PMÚ s adresátmi žiadostí. Tento postup sa do budúcna môže ukázať ako veľmi užitočný pre predchádzanie prípadných sporov PMÚ a adresátov. Veríme, že uvedená otázka bude v medzirezortnom pripomienkovom konaní ešte riešená.
